Každá daň predstavuje zásah do fungovania ekonomiky, a preto by jej zavedenie malo byť vždy sprevádzané jasne definovaným cieľom, predpokladaným ekonomickým prínosom a pravidelným vyhodnotením jej skutočných dôsledkov.
Daň z finančných transakcií, ktorá bola na Slovensku zavedená zákonom č. 279/2024 Z. z., patrí medzi opatrenia, ktoré od svojho prijatia vyvolali intenzívnu odbornú diskusiu. Dôvodom nie je iba samotná výška daňového zaťaženia, ale predovšetkým skutočnosť, že nejde o daň zo zisku, pridanej hodnoty alebo majetku, ale o daň, ktorá vzniká pri samotnom pohybe finančných prostriedkov. Po viac ako roku od jej zavedenia už možno objektívnejšie posúdiť, do akej miery sa podarilo naplniť deklarované ciele štátu a aké ekonomické dôsledky priniesla podnikateľskému prostrediu.
Cieľ transakčnej dane bol jednoznačný. Zvýšiť príjmy štátneho rozpočtu a podporiť konsolidáciu verejných financií
Daň z finančných transakcií bola zavedená zákonom č. 279/2024 Z. z. o dani z finančných transakcií a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2025, pričom prvým zdaňovacím obdobím bol apríl 2025. Samotné prijatie zákona bolo súčasťou širšieho balíka konsolidačných opatrení, ktorých cieľom bolo zlepšiť stav verejných financií Slovenskej republiky a znížiť deficit štátneho rozpočtu. V dôvodovej správe k zákonu Ministerstvo financií Slovenskej republiky uvádza, že zámerom prijatia novej dane bolo vytvoriť dodatočný stabilný príjem štátneho rozpočtu, ktorý prispeje ku konsolidácii verejných financií a k plneniu rozpočtových cieľov Slovenskej republiky.
V čase prijímania legislatívy Ministerstvo financií predpokladalo, že výnos dane z finančných transakcií bude predstavovať približne 700 až 800 miliónov eur ročne, čím sa mala zaradiť medzi významné príjmové opatrenia štátneho rozpočtu. Už samotná prognóza však vychádzala z predpokladu, že správanie podnikateľských subjektov zostane v zásade nezmenené a že nová daň nebude významným spôsobom ovplyvňovať spôsob realizácie finančných operácií. Práve tento predpoklad sa však v ekonomickej praxi ukázal ako mimoriadne dôležitý, pretože podnikateľské subjekty prirodzene reagujú na každú novú nákladovú položku úpravou svojich procesov, platobných návykov alebo organizácie finančných tokov.
Prvé dostupné údaje po zavedení dane naznačili, že skutočný vývoj výberu dane zaostáva za pôvodnými rozpočtovými očakávaniami. Ministerstvo financií preto v ďalších rozpočtových materiáloch postupne upravovalo prognózy výberu tejto dane, pričom jedným z dôvodov boli aj legislatívne zmeny, ktorými boli od 1. januára 2026 spod dane vyňaté fyzické osoby podnikatelia. Po tejto novele sa daň z finančných transakcií v rozhodujúcej miere týka právnických osôb, teda spoločností s ručením obmedzeným, akciových spoločností, družstiev a ďalších právnických subjektov vykonávajúcich podnikateľskú činnosť. Práve táto zmena výrazne mení ekonomický pohľad na celú problematiku. Diskusia sa už nevedie o dopade na celé podnikateľské prostredie, ale predovšetkým o tom, aké dôsledky má nová daň na fungovanie obchodných spoločností, ktoré zabezpečujú výrobu, obchod, služby, investície a zamestnávajú rozhodujúcu časť pracovníkov v súkromnom sektore.
Zákon zdaňuje pohyb peňazí, nie vytvorenú hodnotu
Z ekonomického hľadiska patrí transakčná daň medzi pomerne špecifické nástroje zdaňovania. Väčšina podnikateľov je zvyknutá na dane, ktorých základom je vytvorená ekonomická hodnota, dosiahnutý zisk alebo spotreba. Daň z príjmov právnických osôb sa odvíja od výsledku hospodárenia upraveného podľa zákona o dani z príjmov, daň z pridanej hodnoty sleduje vytvorenú pridanú hodnotu a miestne dane sa viažu na vlastníctvo majetku. Pri dani z finančných transakcií je princíp odlišný, pretože predmetom zdanenia nie je ekonomický výsledok podnikania, ale samotný pohyb finančných prostriedkov.
Predmet dane upravuje § 4 zákona č. 279/2024 Z. z., podľa ktorého sa daň vzťahuje na finančné transakcie uskutočňované daňovníkom za podmienok ustanovených zákonom. Základ dane upravuje § 5, zatiaľ čo § 6 zákona ustanovuje jednotlivé sadzby dane. Pri bezhotovostnom odpise finančných prostriedkov z platobného účtu predstavuje sadzba dane 0,4 % zo základu dane, pričom maximálna výška dane je obmedzená sumou 40 eur za jednu transakciu. Pri výbere finančných prostriedkov v hotovosti zákon ustanovuje sadzbu 0,8 %, pričom pri tomto type transakcie horný limit dane stanovený nie je. Súčasne zákon zavádza ročný poplatok vo výške 2 eurá za každú platobnú kartu, prostredníctvom ktorej môže daňovník vykonávať finančné transakcie.
Samotná konštrukcia dane vytvára zaujímavú ekonomickú situáciu. Povinnosť zaplatiť daň totiž nevzniká iba pri obchodných operáciách, ktoré prinášajú podniku zisk, ale aj pri bežných prevádzkových platbách. Daň sa preto môže uplatniť pri úhrade dodávateľských faktúr, leasingových splátok, nájomného, energií alebo ďalších výdavkov, ktoré predstavujú nevyhnutnú súčasť podnikania. Výška dane preto nezávisí od úspešnosti podnikateľského projektu, ale od intenzity finančných tokov, ktoré spoločnosť počas svojej činnosti realizuje.
Práve v tomto spočíva jeden z najvýznamnejších ekonomických rozdielov oproti ostatným druhom daní. Dve spoločnosti môžu dosiahnuť rovnaký hospodársky výsledok, rovnaký zisk po zdanení aj rovnakú rentabilitu vlastného kapitálu, avšak ich povinnosť zaplatiť daň z finančných transakcií môže byť výrazne odlišná. Rozhodujúci totiž nie je výsledok podnikania, ale počet a objem uskutočnených finančných operácií. Spoločnosť s vysokou frekvenciou platieb dodávateľom, veľkým počtom obchodných partnerov alebo zložitejším výrobným procesom môže zaplatiť podstatne vyššiu daň ako podnik s porovnateľným hospodárskym výsledkom, ktorého obchodný model pracuje s menším počtom finančných transakcií.
Reálny dopad transakčnej dane sa prejavuje predovšetkým v každodennom fungovaní spoločností
Pri hodnotení každej novej dane býva prirodzené sústrediť sa na jej sadzbu alebo celkový výnos pre štátny rozpočet. Z pohľadu podnikateľskej praxe však býva často podstatnejšie sledovať, akým spôsobom ovplyvňuje každodenné fungovanie spoločností. Práve v tejto oblasti sa transakčná daň odlišuje od väčšiny ostatných daní, pretože zasahuje do prakticky každej finančnej operácie, ktorá sprevádza bežnú podnikateľskú činnosť. Výrobná spoločnosť uhrádza faktúry za materiál, energie, dopravu a servisné služby. Obchodná spoločnosť denne realizuje platby dodávateľom, logistickým partnerom a prenajímateľom skladových priestorov. Každý mesiac odchádzajú z účtov spoločností mzdy zamestnancom, odvody, splátky leasingov, úvery aj platby za informačné technológie. Ani jedna z týchto operácií sama osebe negeneruje nový zisk, napriek tomu predstavujú nevyhnutnú podmienku fungovania každého podniku. Zavedením transakčnej dane sa preto zvýšili náklady na samotnú realizáciu peňažných tokov, ktoré sú prirodzenou súčasťou podnikania.
Ekonomická teória zároveň upozorňuje na ďalší významný jav označovaný ako kumulatívny alebo kaskádový efekt. Finančné prostriedky totiž počas výrobného a obchodného procesu prechádzajú viacerými subjektmi. Výrobca zaplatí dodávateľovi vstupného materiálu, distribútor uhradí výrobcovi dodávku tovaru a obchodník následne zaplatí distribútorovi. Každá z týchto transakcií predstavuje samostatný predmet zdanenia, hoci ide o ten istý ekonomický produkt, ktorý sa iba presúva v rámci dodávateľského reťazca. Časť dodatočných nákladov sa preto prirodzene premieta do cien výrobkov a služieb, zatiaľ čo časť zostáva na ťarchu samotných spoločností vo forme nižšej ziskovosti.
Prvé mesiace účinnosti zákona zároveň ukázali, že podnikateľské prostredie reagovalo na nové podmienky pomerne rýchlo. Mnohé spoločnosti začali spájať viacero platieb do jednej transakcie, upravovali frekvenciu úhrad dodávateľských faktúr, prehodnocovali nastavenie interných schvaľovacích procesov a vo väčšej miere sa začali zaoberať riadením cash flow. V praxi sa ukázalo, že transakčná daň neovplyvnila iba výšku prevádzkových nákladov, ale zároveň otvorila diskusiu o efektívnosti finančných procesov, ktorá bola v mnohých podnikoch dlhodobo odsúvaná na vedľajšiu koľaj.
Riadenie peňažných tokov sa tak stáva jednou z najvýznamnejších oblastí finančného manažmentu. Spoločnosti, ktoré ešte donedávna realizovali platby priebežne počas celého mesiaca, dnes častejšie pripravujú harmonogramy úhrad, analyzujú význam jednotlivých platieb a posudzujú, či je možné niektoré operácie zlúčiť bez negatívneho dopadu na obchodné vzťahy alebo likviditu podniku. Hoci tieto zmeny môžu z dlhodobého pohľadu priniesť efektívnejšie riadenie financií, nemožno prehliadnuť, že boli vyvolané legislatívnou zmenou, ktorá zároveň vytvorila nové administratívne aj ekonomické náklady.
Zmenila transakčná daň správanie podnikateľského sektora?
Pri hodnotení úspešnosti každej novej dane nemožno vychádzať výlučne z objemu finančných prostriedkov, ktoré sa podarilo vybrať do štátneho rozpočtu. Rovnako dôležité je posúdiť, akým spôsobom nová daň ovplyvnila ekonomické správanie daňovníkov, aké dodatočné náklady vytvorila a či sa podarilo naplniť predpoklady, z ktorých vychádzala dôvodová správa k zákonu. V tomto bode sa ekonomická teória často stretáva s realitou podnikateľskej praxe, pretože podniky prirodzene reagujú na každé nové nákladové zaťaženie snahou znižovať jeho dopad na svoje hospodárenie.
Ministerstvo financií Slovenskej republiky pri prijímaní zákona vychádzalo z predpokladu, že daň z finančných transakcií bude predstavovať stabilný príjmový zdroj štátneho rozpočtu a prispeje ku konsolidácii verejných financií. Tento cieľ je z pohľadu štátu legitímny, pretože dlhodobá udržateľnosť verejných financií patrí medzi základné podmienky ekonomickej stability krajiny. Každé nové daňové opatrenie však zároveň vytvára nové ekonomické stimuly, ktoré ovplyvňujú správanie podnikateľských subjektov a práve tieto zmeny bývajú jedným z hlavných dôvodov rozdielu medzi plánovaným a skutočným výnosom dane. V ekonomickej teórii je tento jav označovaný ako behaviorálna reakcia daňovníkov. Podnikateľské subjekty sa po zavedení novej dane snažia prispôsobiť svoje správanie tak, aby minimalizovali vznikajúce náklady, pričom takéto konanie je úplne prirodzenou súčasťou ekonomického rozhodovania. Spoločnosti preto začali podrobnejšie analyzovať svoje peňažné toky, spájať viacero platieb do jednej transakcie, meniť harmonogram úhrad alebo upravovať interné procesy finančného riadenia. V mnohých prípadoch bolo potrebné prepracovať aj nastavenie informačných systémov, schvaľovacích procesov a bankových operácií, čo predstavovalo ďalšie náklady, ktoré sa vo výnose dane nijako neprejavujú, avšak z pohľadu podnikateľského sektora sú ekonomicky významné.
Transakčná daň mala pomôcť konsolidovať verejné financie, no po viac ako roku fungovania je možné hodnotiť aj jej širšie ekonomické dôsledky. Jej dopady pociťujú malé, stredné aj veľké podniky. Hoci sa zmenila legislatíva a spod dane boli vyňatí živnostníci, trh jasne ukazuje, že okrem finančného dopadu má táto daň dopad aj na správanie podnikateľov s cieľom zachovania svojej konkrurencieschopnosti. A tak namiesto väčšieho výberu daní sa len opravujú „očakávané“ príjmy do štátneho rozpočtu.